Názov hradu Divín i niektoré miestne slovanské názvy v okolí poukazujú na staršie osídlenie – do čias veľkomoravského obdobia. Je pravdepodobné, že hrad Divín bol postavený ako jeden zo strážnych bodov, ktoré mali chrániť slovanské oblasti pred tlakom maďarských kočovníkov, ktorí sem prišli v 10. storočí.
Divínsky hrad vznikol v 13. storočí, písomne je doložený z roku 1329 ako Dyun. Postavil ho rod Kacsicsovcov v rámci kráľovského nariadenia v období tatárskeho vpádu. Pôvodne mal slúžiť ako útočište pred vpádmi, neskôr sa jeho funkcia zmenila na pevnosť. Tomayovci, neskôr Losonczyovci ku vonkajšiemu plášťu hradu pristavali obytné a hospodárske krídlo.
Divín bol od 13. – 14. storočia aj dôležitým miestom v rámci kolonizácie územia na sever od Ipľa. Divínske podhradie aj s farou sa spomína v roku 1393 ako Dyen, Dyuen, v roku 1467 ako Dywyn.
VÝVOJ OBCE OD 15. DO 20. STOROČIA:
V 70-tych rokoch 15. storočia sa vlastníkom Divínskeho hradného panstva Ján Nádaždy Ongor. Keďže jeho dcéra umrela bezdetná, divínske panstvo pripadlo späť kráľovi Ferdinandovi I., ktorý ho v roku 1535 daroval ostrihomskému biskupovi Pavlovi Váradymu. Ten sa ho však neujal. V roku 1548 bol zemepánom tejto oblasti Žigmund Balassa.
Na prvej mape Uhorska z roku 1528 je zaznamenaný aj Divín. V 16. storočí bol hrad zosilnený fortifikáciou, čo vyžadovalo rastúce turecké nebezpečenstvo. Turci v roku 1552 obsadili mesto Sečany, kde vytvorili sandžak, ku ktorému patrilo aj panstvo Divín, hoci hrad ešte obsadený nebol. 26. novembra 1554 urobili aj súpis obyvateľov Divína. 11. 11. 1557 sa pokúšali Turci dobyť hrad Divín, ale sa im to nepodarilo, preto vypálili podhradskú obec. Hrad bol následne dobudovaný po roku 1559 ako protiturecká pevnosť. Turci si boli vedomí dôležitosti tohto miesta ako obranného pásma medzi banskou oblasťou a nimi. Na hrade boli dobudované delostrelecké bastióny, hradobný múr s baštami na nárožiach. Ani to však nezabránilo, aby po Modrom Kameni (19. 7. 1575) padol do rúk aj hrad Divín (28. júla 1575).
Turci z Divína vytvorili správnu oblasť, do ktorej patrilo 15 osád, ktoré museli Turkom odvádzať majetky a dane.
- novembra 1593 bol Divín oslobodený spod tureckej nadvlády synom Jána Balassu – Valentinom – básnikom, ktorý bojoval v radoch cisárskeho vojska. Tak sa hrad stal znovu majetkom rodu Balassovcov. Po smrti Žigmunda Balassu v roku 1623 zdedili divínske panstvo jeho synovia – Ladislav, František, Šimon, Ján a Ondrej.
V polovici 17. storočia vyčíňal v Divíne Imrich III. Balassa, ktorý terorizoval široké okolie. Viac krát bol súdený za 32 trestných činov, ale vždy sa mu podarilo z väzenia ujsť. Naďalej plienil dediny po okolí. V čase jeho spravovania panstva Divín dal postaviť a opevniť v roku 1657 na gotických základoch divínsky kostol a pre dedinu získal mestské výsady.
Keď sa množili správy, že Balassa čaká pomoc, zrejme od Turkov, kráľ sa rozhodol skoncovať s ním. K Divínu pritiahlo 3000-ové vojsko, z toho bolo 1000 nemeckých žoldnierov a 10. júna 1666 sa zmocnilo podhradia, vypálilo ho a začalo obliehať hrad. Hoci sa na okolí objavili aj turecké hordy, položenie Balassu bolo beznádejné. Na výzvu palatína hradná hliadka 7. júla 1666 vydala Imricha III. Balassu. Odvtedy bol viackrát zajatý, ale vplyvom na najvyšších miestach aj prepustený. Po poslednom zajatí a zhabaní majetkov mu cisár dovolil návrat na hrad, ale aby však urobil prietrž jeho výčinom, umiestnil na divínsky hrad vojenskú posádku. Balassa požiadal cisára, aby mu dovolil postaviť si pod hradom dom pre seba a pre svoju rodinu. Cisár jeho žiadosti vyhovel a o 6 mesiacov (1670 – 1671) bol na svete nový nie dom, ale renesančný kaštieľ. Pri snahe získať Balassom hrad späť dostal krajinský palatín z Viedne rozkaz, aby hrad dobyl. Roku 1674 cisárske vojsko začalo hrad obliehať, ale Balassa sa statočne bránil a úspešne. Keď sa cisár dozvedel, že Balassa chce hrad dať pod ochranu Turkov, nariadil hrad za každú cenu obsadiť a Balassu uväzniť. Imrich III. Balassa sa vzdal len vtedy, keď pod hrad prišli 4. apríla 1679 čaty cisárskeho vojska pod vedením generálov Karola Strassalda a Alexandra Leslieho a celý týždeň hrad dobýjali. Balassu odviedli do Bratislavy a tam ho i uväznili, ale na intervenciu jeho mocných priateľov ho opäť pustili na slobodu. Cisárske vojsko vyhodilo hrad do povetria. Imrich III. Balassa skončil svoj výstredný a dobrodružný život po dlhom túlaní vo vyhnanstve v obci Tálye.
V roku 1679 pripadlo Divínske hradné panstvo cisárovi Leopoldovi (po odobratí lúpežnému rytierovi Imrichovi III. Balassovi). Od roku 1686 pripadlo panstvo Divín rodine Zichyovcov.
Konkrétne 16. júla 1686 cisár Leopold prepustil panstvo po Imrichovi III. Balassovi Štefanovi I. Zichymu za 53 000 zlatých. Štefan I. Zichy sa touto kúpou stal zakladateľom samostatnej vetvy zichyovského rodu so sídlom v Divíne. Po prechode divínskeho hradného panstva do majetku Štefana Zichyho sa začala renesancia divínskeho hradného panstva obnovil sa aj lesk vojenských zásluh divínskeho hradu. Rod Zichyovcov sa v historických prameňoch prvýkrát spomína v roku 1345. V súvislosti s Divínom je to prvýkrát až v roku 1686. Po smrti Štefana I. Zichyho (1693, pochovaný v Rusovciach) zostal majetok ako celok, dedil sa na základe majorátu, až neskôr prešiel na dedenie na princípe seniorátu. Ten sa delil na päť správ so sídlami v Divíne, Ľuboreči, Dolnej Strehovej, Ďarmotách a v Šahách.
Divínu ako svojmu domovu dali v roku 1715 práva mestečka a erb. Tento erb sa nám zachoval na dvoch pečatidlách. Na prvom, už spomínanom pečatidle z l8. storočia je erb s nadpisom dookola SIGILLVM OPPIDI DIVEN ll80 (1780) (Pečať mesta Diven 1180 (1780)). Na druhom pečatidle so spomínaným erbom je pečať z 19. storočia. Na druhej strane tohto pečatidla je len holubica na trojvŕší s ratolesťou v zobáku. Po oboch stranách sú ďalšie dve ratolesti s textom dookola DIVEN VAROS PETSETJE 1881.
HISTÓRIA OBCE V 20. STOROČÍ:
Začiatok 20. storočia aj v obci Divín poznačila I. svetová vojna. Ku koncu vojny bol nedostatok potravín, ktoré boli na prídel. Domov sa nevrátilo 16 padlých a 11 nezvestných vojakov – obyvateľov Divína. V októbri 1918 zriadili vojaci, ktorí sa vrátili z frontu, národnú gardu, ktorá počas krátkeho bezvládia udržiavala verejný poriadok a chránila majetok občanov. V roku 1919 (3. 6.) postihol vpád maďarských boľševikov. V roku 1923 bola v rámci časť pozemkovej reformy časť zichyovského veľkostatku rozparcelovaná, pričom aj napriek tomu hodnota majetku bola v hodnote viac ako 14 mil. Sk.
V roku 1928 odpredal gróf Zichy Západočeským továrňam kaolínovým a šamotovým pôdu medzi Divínom a Ružinou na účely ťažby magnezitu a vápenca. Fabrika v Lovinobani i miestna železničná stanica ležali v divínskom chotári. Až v roku 1967 boli magnezitka a železničná stanica začlenené do lovinobanského chotára.
Medzivojnové obdobie v Divíne bolo charakteristické samostatným hospodárením väčšiny práceschopného obyvateľstva, pričom väčšina pracovala v magnezitovej bani, továrni, alebo u Zichyho a pri železnici. Len jednotlivci mali malé živnosti, ostatok boli úradníci. Ženy boli v domácnosti.
Po nástupe komunistov boli drobní zlikvidovaní, v roku 1958 bola zastavená aj ťažba magnezitu v bani Ružiná a tak väčšia časť obyvateľov si musela hľadať prácu mimo obce. Vzniklo roľnícke družstvo, drobná prevádzkareň pri Miestnom národnom výbore, znášková hala hydiny, ktoré ponúkali pracovné miesta miestnym obyvateľom.
Divín bol v čase II. svetovej vojny obchodným centrom širokého okolia – v roku 1940 tu boli 4 obchody potravín, 3 mäsny, 3 odevné a textilné predajne, 3 pohostinstvá a trafika. V 70-tych rokoch bol vybudovaný obchodný dom Jednota.
Keď maďarské vojská obsadili Lučenec a okolie 10. novembra 1938, ale Divín nie, tak sídlom slovenskej časti Novohradu sa stala Lovinobaňa (okresné sídlo), keď niektoré úrady boli aj v Lučenci (maďarské) a slovenské v Divíne. Obec opäť dostala charakter mesta. Divín sa stal na šesť rokov sídlom okresného súdu, daňového úradu, okresného veliteľstva Hlinkovej gardy i okresného sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Obdobie Slovenskej republiky prinieslo občanom plnú zamestnanosť a dostatok životných potrieb.
Počas vypuknutia 2. svetovej vojny v roku 1939 sa v priestoroch kaštieľa sústreďovali gardisti a vyzbrojovali sa tam. V roku 1942 zomrela grófka Mária Zichyová, ktorá sa dožila 83 rokov. Je to posledný člen Zichyovcov, ktorý je pochovaný na miestnom cintoríne sv. Anny pod hradom. V čase už spomínanej 2. svetovej vojny sídlil v budove kaštieľa pluk 1. Československej brigády – Krčanovov štáb pod velením pplk. Veličku. Keďže pán kaštieľa ovládal okrem maďarčiny aj francúzsku jazyk, vtedajší správca lesov zichyovského veľkostatku Ing. Šimkovič ho zoznámil s generálom francúzskych partizánov Georgem La Nurienom, ktorý aj so svojou jednotkou našiel strechu nad hlavou práve v kaštieli.
Počas Slovenského národného povstania bola obec v rukách partizánov skupín Veličku a Nógradyho, keď aj niekoľko občanov vstúpilo do radov povstaleckej armády a do partizánskych oddielov. Nemecké jednotky obsadili Divín 22. októbra 1944 – zajali 55 ľudí, ale neskôr ich prepustili. Front prešiel obcou v zime 1944 – 45. Až do apríla 1945 sa v obci zdržiavali počas presunu frontu na západ.
Hneď po oslobodení na naliehanie časti občanov a vládnucej triedy, ale hlavne z dôvodu toho, že boli občanmi maďarskej národnosti a podľa hesla: „Ty si Maďar – nepriateľ Česko-Slovenskej republiky“ došlo k vysťahovaniu rodiny Zichyovcov. Dňa l. augusta 1945 bol veľkostatkár gróf Štefan VI. Zichy aj so svojou rodinou z úradnej moci vyhostený do Maďarska.
Povojnové obdobie bolo ťažké. Bolo nutné opravovať domy, ulice. Odškodné dostalo 284 občanov. Skonfiškovaný majetok grófa Zichyho – prevzali pôdu Štátny majetok a lesy Štátne lesy. V roku 1950 bol zrušený notársky úrad, v roku 1960 aj žandárska stanica. Bol zriadený Miestny národný výbor, vybudoval sa miestny rozhlas, čím došlo k zrušeniu funkcie obecného bubeníka. Vzniklo Jednotné roľnícke družstvo, ktoré v roku 1965 sa včlenilo do štruktúry Štátneho majetku so sídlom v Lovinobani.
V blízkosti obce sa na katastrálnom území obcí Divín a Ružiná vybudovala vodná nádrž pôvodne na hospodárske účely – zavlažovanie, ale neskôr sa začal využívať na účely cestovného ruchu, čím sa stal miestom návštev nielen obyvateľov blízkeho regiónu.
Okrem toho bol v obci vybudovaný prírodný amfiteáter, ktorý slúžil do 2. polovice 90-tych rokov a navštívilo ho množstvo umelcov, skupín a hercov. Obec mala aj kino, avšak pre neefektívnosť jeho prevádzky bolo v 90-tych rokoch zrušené a jeho zariadenia boli premiestnené do sály kultúrneho domu v obci (postavený v rokoch 1943 – 49). V obci pôsobil aj od roku 1960 divadelný súbor Javor.
Počas obdobia socializmu sa obec rozrástla o nové domy v starej zástavbe, ale vznikli aj nové štvrte moderných rodinných domov. Bola vykonaná plynofikácia obce (koncom 80-tych rokov) a v súčasnosti sa dokončieva kanalizácia obce.