Lovinobaňa – história

Obec Lovinobaňa sa spomína od roku 1336 (ako Lonia) a v minulosti patrila k Divínskemu pan­stvu. O starobylom pôvode obce Lovinobaňa uvádzajú, že toto územie v časoch nadvlády Toma­jovcov (od roku 1222) nebolo ľudoprázdne, že tu už predtým existovalo staršie slovanské osídlenie. Na základe týchto úvah možno predpokladať, že na sever od Lučenca sa na základe starších miest­nych názvov (Mýtna, Divín, Píla) noví majitelia územia usilovali zakladaním nových osád rozšíriť počet oby­vateľstva zrejme kvôli intenzívnejšiemu hospodárskemu podnikaniu.

 

VZNIK NÁZVU OBCE:

V čase príchodu staro maďarských kmeňov do južného Novohradu, Gemera a Hontu sa na exis­tujú­cich mapkách z tohto obdobia uvádzajú aj pôvodné slo­van­ské etniká a názvy slovanských lokalít, medzi nimi aj Lovinobaňa a Cinobaňa. Názvy tohoto druhu vznikali v období 10. a 11. storočia a súviseli s vtedajším zamestnaním obyvateľstva. His­toricky sa názov obce modifikoval nasledovne (Vlastivedný slovník obcí): Lonia, Loniabania, Lonyaba­nya, Lovina Bany, Olowená Baňa, Lovinobaňa. Názov teda pomenúva lokalitu, v okolí ktorej bol v dávnej minulosti lovný revír i miesta ťažby prírod­ných surovín.

Z prvkov materiálnej povahy sa spomína Lovinobanský kostol už v 14. storočí, resp. gotická mod­litebňa bez veže so silnými múrmi a okrúhlymi okienkami.

 

ROZVOJ BANÍCTVA V HISTORICKOM KONTEXTE:

Prvé stopy vzťahujúce sa na banskú činnosť v Lovinobani pochádzajú z roku 1247 až 1250, kedy kráľ Belo IV. vzal pôdu a teda aj ťažbu a prevzal ju tak do kráľovskej starostlivosti (jednalo sa hlavne o striebro).

Zo staršieho obdobia sa okrem zmienky o obci z roku 1336 dozvedáme, že obec patrila v roku 1338 rodine Losonczyovcov. Táto rodina prejavovala už začiatkom 14. storočia záujem o baníc­tvo. Patrila im v tom čase i Lovinobaňa a okrem tejto lokality otvárali už v 14. storočí nové banské diela.

V stredoveku sa v chotári Lovinobane ťažila železná ruda (do 17. storočia pracovali dva hámre).

 

LOVINOBAŇA POČAS TURECKÝCH NÁJAZDOV:

Turecké nájazdy mali dosah i na obec Lovinobaňu patriacu v tom čase divínskemu hradnému pan­stvu. 25. júla 1575 obsadili turecké vojská tento hrad a tak sa celá Novohradská župa dostala pod tureckú nadvládu. Až do konca tureckej nadvlády, do 26. novembra 1593, boli obce povinné odvádzať poplatky a naturálie na vydržiavanie tureckej posádky. Z obdobia tureckého pustošenia sa nezachovali podrobnejšie zápisy o Lovinobani. V roku 1595 zdedil obec po Bálintovi Balašovi Žigmund Balaša. Od roku 1598 sa obec dostala späť pod vládu rodiny Losonczyovcov.

 

HISTORICKÝ VÝVOJ OBCE V 17. A 18. STOROČÍ:

Na prelome 17. a 18. storočia písomné pramene dôkladnejšie ako predtým odrážali majetkové pomery v obci. Dokonalý obraz o domácnostiach v Lovinobani a ich majetkových pomeroch získavame z dikálneho súpisu z roku 1707, v tejto pamiatke administratívno-právneho charakteru sú rozpísané jednot­livé domácnosti a vzhľadom na výšku a veľkosť ich majetku sa v závere súpisu pri každej rodine udáva i výška daňového poplatku v dikách. Obec mala vo vlastníctve jeden mlynský kameň a pivovar s jedným pivovarníkom. Z roku 1734 pochádza ďalší zápis o budovaní mlyna, resp. jeho zdokonalení vy­budovaním novej studne a zrubu. Z toho vyplýva, že v hospodárskom živote obce mal mlyn dôležité postavenie.

Podľa prvého sčítania obyvateľstva v Uhorsku v rokoch 1784 – 1787, žilo v Lovinobani 730 oby­vateľov v 132 rodinách bývajúcich v 72 domoch.

 

SITUÁCIA V 19. A 20. STOROČÍ:

Okrem kultúrnej sféry treba v súvislosti s hospodárskym vývojom obce Lovinobaňa spomenúť v 40-tych rokoch 19. storočia i drevený pivovar, ktorý však neskôr zhorel a viac ho už neobnovili. Na­chá­dzal sa v oblasti neskorších Vitálišových hospodárskych budov, na mieste, kde bola v 60-tych ro­koch mi­nulého storočia strojová a traktorová stanica. V polovici 19. storočia žili v obci 4 debnárske ro­diny. Na prelome 1. a 2. polovice 19. storočia boli v obci i garbiari. Ku koncu 19. storočia však garbiar­stvo zaniklo. Začiatkom 20. storočia bolo z remesiel rozšírené obuvníctvo a čižmárstvo. Spomína sa aj fajkár, tkáč, ha­viar.

Okolo roku 1885 sa v obci spomínal i Mandlov liehovar a pálenica slúžiaca na výrobu borovičky. Liehovar neskôr zanikol, pálenica však ešte v roku 1910 bola v činnosti. Napriek tomu, že Lovinobaňa le­žala na významnej komunikácii z Lučenca do Banskej Bystrice, na ktorej už 1. marca 1706 otvorili pre­pravu cestujúcich a pošty, otvorenie poštovného úradu v obci Lovinobaňa súviselo až so zavedením že­lezničnej dopravy na trase Lučenec – Zvolen v roku 1872. Lovinobanský poštový úrad otvorili v roku 1873 a mal okrem svojho poštovného priečinka ďalšie dva: pre Mýtnu a Divín. Zároveň bol v obci i notársky úrad.

  1. júna 1874 vypukol v obci požiar, pri ktorom zhorela cirkevná škola, fara, časť kostolnej veže a okolité hospodárske i obytné stavby.

V 70-tych rokoch 19. storočia sa v miestach medzi železničnou traťou a centrom obce spo­mína 1. lovinobanská vápenka, v ktorej vypaľovali surovinu z blízkeho lomu v Ružinej.

V obci Lovinobaňa sa dodnes zachovala pečať z roku 1667 s nápisom: SIGIL: TOTE: COMUNIT: OPIDI: LOVINOBANENSIS štít po oboch stranách dopĺňa rozdelený letopočet 16 – 67. Priemer pečate je 31 mm. V centre pečate je renesančný štít, vnútri ktorého z trojvŕšia vyrastajú banícke insígnie: sprava kopáč, dvojstranné kladivo je v strede, sekera vľavo. Tri prvky umiestnené v štíte lovinoban­skej pečate sú ojedinelým zjavom v slovenskej sfragistike. Nad štítom pečate je kráľovská koruna, ktorá však z heraldic­kého hľadiska nemá funkciu a symbolizuje iba snahu nadniesť význam obce. Le­topočet 1667 na pečati pravdepodobne označuje rok, v ktorom bola obec Lovinobaňa zbavená povin­nej vojenskej služby reme­selníkov.

Na jeseň 1938 dochádza k rozbitiu ČSR a južnú časť okresu Lučenec začiatkom novembra 1938 ob­sadila horthyovská armáda, Lovinobaňa sa stala okresným sídlom. 24. septembra 1938 bola násled­kom stupňovania agresie proti Československu vyhlásená všeobecná mobi­lizácia záložných jednotiek do Čes­koslovenskej armády. 1. septembra 1944 vzniká v Lovinobani Revolučný národný výbor a Okresný re­vo­lučný ná­rodný výbor. Medzi prvé a najdôležitejšie rozhodnutia ORNV a RNV patrilo usta­novenie ná­rodnej milície a uskutočnenie mobilizácie. 30. a 31. au­gusta prišli do obce prví slovenskí a sovietski partizáni. Občania ich prijímali s láskou. Dňa 22.10.1944 bolo SNP čiastočne porazené. 28. januára 1945 v obci ostalo iba niekoľko nemeckých vojakov, ktorí vyhodili upros­tred dediny cestný most. Výbuch poškodil aj okolité domy. Za krátky čas dedinu oslobodila Červená ar­máda.

V povojnových rokoch začína rozvoj obce, na ktorom nesie zásluhu predovšetkým rozvoj mag­nezitových závodov, ktoré okrem toho, že poskytli ľuďom zamestnanie v rámci sociálnej politiky, dali vy­stavať sídlisko, materskú školu, kultúrny dom a ďalšie objekty.

V roku 1971 bola k obci Lovinobaňa pričlenená obec Uderiná.

 

POĽNOHOSPODÁRSTVO v LOVINOBANI:

Poľnohospodárstvo v Lovinobani sa kombinovalo s prácou v neďalekom magnezitovom zá­vode alebo s prácou pri železnici. Pokusy založiť družstvo v Lovinobani sa datujú už do roku 1950, ale založiť JRD sa ešte nepodarilo. Podpisovanie prihlášok do JRD sa dialo slávnostným spôsobom na MNV. Výsled­kom bolo začiatkom augusta 1952 založenie JRD. V jeseni roku 1958 vstúpilo do JRD 22 nových druž­stevníkov a tým sa JRD stalo až na 4 – 5 roľníkov prakticky celoobecným družstvom, ktoré obhospodaro­valo 456 ha pôdy, z toho bolo 140 ha lúk. Najradikálnejší bol zásah do úpadkového JRD z rozhodnutia vyšších straníckych orgánov ako aj Okresnej poľnohospodárskej správy v Lučenci. Zaostá­vajúce JRD v Lovinobani sa pričlenilo k Štátnemu majetku v Lučenci. V okolí Lovinobane ani ostatné JRD nevykazovali dobrú prácu a tak dňom 1.1.1965 sa z jednotných roľníckych družstiev vytvára celok pod názvom Štátny majetok, n. p., v Lovinobani. Vznikom štátneho majetku bola založená aj závodná autodoprava.

Štátny majetok v Lovinobani si ako poľnohospodársky podnik svoje poslanie úspešne plnilo. Z roka na rok sa to prejavovalo v úspešnom plnení plánovaných úloh a tým jeho hospodársky a politický význam pri existencii silného družstevného sektora neklesol ani v 90-tych rokoch. Reštrukturalizáciou poľnohospodárstva a vznikom súkromných spoločností vyvíjajúcich poľnohospodársku činnosť však na­stavená latka kvality nebola dosahovaná a dochádza k roztriešteniu vybudovanému poľnohospodár­skemu podniku na menšie spoločnosti.

 

Tradícia magnezitového priemyslu:

Tradícia magnezitového priemyslu sa v obci Lovinobaňa začína v roku 1923, keď Západo­če­ské továrne začali s výstavbou prvého závodu. Počas jeho výstavby sa začala budovať aj lanovka na dovoz magnezi­to­vej rudy z bane Ružiná. V roku 1924 produkovali dve pece slinok a do roku 1931 bola dokon­čená prvá tunelová pec a lisovňa. V roku 1928 bol závod rozšírený

Počas obdobia 2. svetovej vojny, po vzniku Slovenského štátu sa Západočeské továrne stali tzv. “cu­dzou spoločnosťou”, čo viedlo k dosadeniu Slovákov na vedúce miesta. Počas tohto obdobia bol ri­adite­ľom magnezitky v Lovinobani Ing. Groh, ktorý bol vládnym dôverníkom Západočeských tovární. V roku 1942 sa začala budovať druhá tunelová pec a prístavba lisovne, čo bolo predpokladom pre zvy­šovanie produkcie závodu. Ku koncu 2. svetovej vojny a následnému ústupu nemeckých vojsk sa mali stroje a zariadenia demontovať a previezť do Nemecka.

  1. januára 1945 bola Lovinobaňa oslobodená a závod v Lovinobani sa stal najväčším magnezito­vým závodom na Slovensku a jediným s uceleným výrobným programom aj vďaka ukrytým súčiast­kam, ktoré sa podarilo zachrániť pred Nemcami. V roku 1945 vy­šla  vyhláška Ministerstva priemyslu o znárodnení jednotlivých podnikateľských spoločností a tak vznikli Slovenské magnezitové závody (SMZ) národný pod­nik so sídlom v Bratislave.

Dňa 1. augusta 1949 preložilo Ministerstvo priemyslu v Prahe sídlo podniku SMZ z Bratislavy do Lovi­nobane a závod Lovinobaňa určili ako základný závod ná­rodného podniku. SMZ n. p. počas tohto obdobia zaznamenával prudký rozmach a zvyšovanie produkcie výrobkov.

V rámci privatizácie majetku SMZ n. p. prešla časť majetku SMZ n. p. v Lovinobani dňa 9. febru­ára 1996 do súkromného vlastníctva. Vznikla tak nová spo­ločnosť SLOV­MAG Lovinobaňa, a. s., ale z dôvodu vysokej zadĺženosti podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. ok­tóbra 1997 bol na majetok spoločnosti SLOVMAG Lovinobaňa, a. s., vyhlásený konkurz. Tento odkúpila spo­ločnosť LOVINIT, a. s., ktorá bola založená 19. augusta 1997. Od tohto obdobia závod na výrobu magnezitových sta­vív v Lovinobani vystupuje pod názvom LOVINIT, a. s., Lovinobaňa. Privatizáciou národného podniku a jeho transformáciou na súkromnú spoločnosť závod viac utrpel ako získal. Počas obdobia 1990 – 2005 sa viac krát sa menila vlastnícka štruktúra, nastával pokles výroby, znižovanie zamestnanosti v obci a v roku 2006 sa posledne menovaná spoločnosť dostala do konkurzu a ukončila svoju činnosť. Obec Lo­vinobaňa sa tak stala jadrom hladovej doliny v údolí Krivánskeho potoka.