Ružiná – história

Najstaršie stopy po ľudskom osídlení v okolí Ružinej nachádzame v jaskyni Mara medvedia, kde ar­cheo­logický prieskum zistil keramiku pilínskej kultúry z doby bronzovej (1500 – 1250 p.n.l.).

Blízkosť pôvodného slovanského hradiska na brale nad Divínom potvrdzuje, že prvými stálymi obyva­teľmi tu boli Slovania (v 7. – 9. storočí n.l.).

Obec Ružiná vznikla pravdepodobne v 13. alebo 14. storočí, lebo organizovaná kolonizácia je doklado­vaná z tohoto obdobia na divínskom panstve, kde vznikli početné nové usadlosti – Lehoty. Jej svedkami sú názvy Stepklehata r. 1329, v roku 1393 portio in Lossonch cum vis Gergurfalua (Grego­rova Vieska), Bedehaza, Potruchan (Podrečany), Kothmanlehutaya (Kotmanová), Zennabanya, Va­muslehutaya (Mýtna), cum tributo, Dobrocha (Dobroč), Bartholehutaya (Budiná) a Stoklehutaya ac portio sub castro Dyuen (Divín).

Tomáš Lošonci – comes z rodu Tomaj, župan z Vašváru a kastelán Blatnohradu v liste hradnému ka­pita­nátu  z 2. 4. 1329 oznamuje, že spolu s tretinou hradu Divín daroval mladšiemu bratovi Štefa­novi (Bánffymu) pôdu s nádenníkmi, tretiu časť dediny pod hradom (Divín) a tretinu ďalšej našej osady Step­klehata. Predpokladá sa, že pod hradom Divín na juhovýchode sa jedná o neskoršiu Rosa Le­hotu, tzn. Ružinú. 

Nositeľom kolonizácie tohto územia bolo domáce obyvateľstvo. Prvým osadníkom novozaklada­ných osád dávali zemepáni úľavu – lehotu od naturálnych dávok a peňažnej renty na čas vymedzený v zmluve medzi pánom a lokátorom – šoltýsom. Mnohé obce založené kolonizáciou sa potom aj natr­valo nazývali Lehotami, Lehotkami. Na vzájomné odlíšenie často priberali prívlastok spojený s menom lokátora, ktorý osídlenie uskutočňoval – Aleb, Stepk, Stok, Kothman, Bartho, Lemponn a i. Z roku 1473 je známa Tho­manlehotka (1549 – Thamaslehothaa, 1554 – Tamaslehota), t.j. Tomanová, ktorá spustla za tureckých vojen.

Prví osadníci teda založili usadlosť na klčovisku Stoklehutaya (r. 1393) neďaleko dnešnej samoty To­ma­nová. Počas 15. storočia sa presúvali smerom do údolia dnešnej Ružinej. Prvá písomne dolo­žená zmienka o obci Ružiná je známa z roku 1499. Vtedy patrila obec Divínskemu pan­stvu.

 

VZNIK NÁZVU OBCE:

Etymologický názov Rosalehotha sa odvádza od latinského názvu Ruže – Rosa, čiže Ružová Le­hotha, podľa ľudovej etymológie divými ružami zarastené údolie, ktoré sa stalo aj miestom odpočinku kráľov­ských a zemepánskych poľovačiek.

V roku 1728 používala obec názov Ružiná, ešte aj v roku 1742 sa používal názov Rosa Lehota, v r. 1773 Rosa – Lehotka, 1808 Rózsa – Lehota, Ružiná Lhota. Postupne sa ustálilo pomenovanie Ružiná, kým Lehota sa definitívne vypustila z pôvodného pomenovania od roku 1920.

Divínsky hrad plnil funkciu hospodárskeho a kultúrneho centra panstva. Okrem toho mal aj vojen­skú a strážnu funkciu. Viackrát menil majiteľov – okolo r. 1329 – Lošonciovci, 1469 – Michal Orságh, okolo r. 1500 – Ján Ongor, 1. polovica 16. storočia – Balašovci. Keď sa vlastníkom panstva Divín stali Balašovci, Ružiná zostala súčasťou majetkov Orsághovcov a Lošonciovcov.

V roku 1552 po zranení a väznení Turkami umrel Štefan Lošonci, ktorý mal len dcéru Annu – tá zde­dila panstvo, do ktorého patrili napr. obce Sečany, Halič, Cinobaňa, Ružiná, ale hlavne hrad Šo­moška a Lučenec.

V roku 1554 patrila Ružiná hradu Šomoška, ale turecký zapisovateľ ju zapísal do sečianskeho san­džaku. Okrem dane, čo obyvatelia odvádzali Turkom, odvádzali daň aj zemepánke Anne Lošonciovej, vo­jenskú daň štátu a desiatok cirkvi.

Po dobytí hradu Šomoška Turkami (31.7.1575) patrila Ružiná podľa tureckého súpisu z rokov 1583 -84 patrila Ružiná ako Rosa – Lehotka feudálnemu vlastníkovi pozemku agovi Behrem Huseinovi jazdcovi zo Sečian.

Po obsadení hradu Fiľakovo cisárskymi vojskami a obliehaní hradu Divín Bálintom Balašom ušli Turci aj z tohto hradu. Anna Lošonciová sa vydala v roku 1589 za Žigmunda Forgáča (3 krát ženatý, v roku 1603 prešiel ku katolíckej viere – pôvodne evanjelik, v r. 1612 dal postaviť na základoch stre­dovekého hradu Haličský zámok).

 

PEČAŤ OBCE:

Ústna ľudová tradícia hovorí, že znakom obce Ružiná je čierna ruža, ktorú kedysi gróf či správca pan­stva v obci. V skutočnosti sa však už v 17. storočí v obci používalo pečatidlo, v ktorom zo srdca vyrastá trojruža (päťlupienkové ruže kloniace sa na tri strany). Vľavo a vpravo od nich sú iniciálky S a F (ako Si­gismund Forgách) a radlica (čerieslo a lemeš ) s latinským kruhopisom SIG. POSSES. ROSA LEHOTA 1670 (pečať obce Ružová Lehota 1670).

Adam Forgáč vlastnil Ružinú od roku 1622. V roku 1686 kúpil Divínske panstvo Štefan Ziči.

V roku 1709 mala Rosa Lehota vyše 170 mužov a žien starších ako 16 rokov. V roku 1715 bolo v Ružinej 10 domácností poddaných a 2 domácnosti žehliarov. V roku 1720 to už bolo 16 poddanských domácností. V obci zaregistrovali mlyn. Sedliacka usadlosť mala ovocné záhrady, kde okrem ovocných stromov a niekoľkých viníc pri domoch sa pestovali ruže. Remeselníci síce neboli evidovaní, ale v dedine musel byť kováč i mlynár, ktorí sa vyznali aj do iných remesiel.

V roku 1728 boli Zičiovci boli väčšími vlastníkmi Ružinej než Forgáčovci. V roku 1755 obyvatelia Ruži­nej postavili murovaný rímsko-katolícky kostol, ktorý bol v roku 1860 obnovený.

 

  1. STOROČIE:

Ložisko magnezitu v Ružinej je známe od roku 1902. Bane v Ružinej boli otvorené v roku 1908 a pece po vážnych a smerodajných skúškach v roku 1925 boli uvedené do pravidelného chodu. Za­mestnávali 200 robotníkov v podniku najmodernejšom nielen po stránke technickej, ale aj bytovej (úrad­nícka a robotnícka kolónia). Z Ružinej do Lovinobane bol lanovou dráhou dovážaný magnezit z bane Ru­žiná. Okrem toho sa Ružiná stala známou ťažbou vápenca, pieskov a lomového kameňa.

V roku 1910 bol v Ružinej najväčším zemepánom dr. Ján Forgáč. V obci vlastnil aj kúriu. Obhospo­daro­val ornú pôdu, z dreva sa pílilo drevené uhlie, lesné plody a liečivé rastliny sa odovzdávali do Bu­dapešti. V Ružinej sa ťažil vápenec, piesok a magnezit, ktorý sa odvážal do Hnúšte a cez Rijeku do se­vernej Ameriky. Zičiovci mali v tom období už málo pozemkov.

 

Po rozbití Rakúsko – Uhorska sa vytvoril nový štátny útvar Česko-Slovenská Republika (1918). Začiat­kom júna 1919 začal bolševický vpád Maďarskej republiky rád aj na územie Novohradu. Červe­noarmejci obsadili aj Ružinú, ktorú vyrabovali. Od roku 1920 sa definitívnym názvom obce stáva Ru­žiná.

V roku 1924 bola v Ružinej zriadená Obecná verejná knižnica. V roku 1929 vypukol v obci veľký po­žiar, pri ktorom zhorelo 12 domov, stodoly, hospodárske budovy. 30 rodín ostalo bez strechy nad hlavou. V tom istom roku postihla obec veľká búrka, ktorá urobila škody na poliach a lúkách.

V roku 1931 sa začalo so stavbou obecného úradu. V 40-tych rokoch začala výstavba rodinných do­mov v Ružinej.

Po Viedenskej arbitráži 2.11.1938 sa okresný úrad presťahoval do Lovinobane. Z iniciatívy HSĽS bolo rozpustené obecné zastupiteľstvo i v Ružinej a dosadení boli vládni komisári s poradným zborom.

Počas obdobia II. svetovej vojny, na jej konci – v rámci SNP sa aktívne zapájali do odboja aj Ružiča­nia. Frontové udalosti II. svetovej vojny prešli Ružinou koncom roku 1944 a v januári 1945.

 

Po vojne, v roku 1946 bol v blízkosti obce magnezitový lom, kde pracovalo 10% obyvateľov. Boli dve vápenky, ktoré v sezóne zamestnávali 60 robotníkov. V roku 1951 prebiehala výstavba vzorovej studne, oprava cesty v obci v dĺžke 200 m, ohradenie obecného cintorína, oprava obecnej budovy, športového ih­riska. Výstavba pokračovala aj v roku 1960 – cesta k rybníku, asfaltové cesty, prestavba elektrickej siete a jej predĺženie.

V obci fungovalo JRD Ružiná, ktoré od 1. januára 1965 sa spojili JRD Lovinobaňa, Divín, Uderiná, Toč­nica a Ružiná a vznikol Štátny majetok, n.p. Lovinobaňa. V roku 1967 boli v Ružinej vystavané dielne, v r. 1969 senník. V roku 1984 sa pokračovalo na prácach na dvojtriednej MŠ, údržbe športo­vého ihriska, výstavbe chodníkov, zriadila sa drobná prevádzkareň – murárske služby, nákladná do­prava, dokončenie výstavby futbalového ihriska, údržba miestnych komunikácií, ako aj práce pri rekre­ačnej oblasti – kem­ping, pláž ap.

Po roku 1989 prešiel majetok štátu do majetku obce – pozemky na Zákope, Kultúrny dom, Mater­ská škola, Obecný dom, Espresso a dom č. 157. V roku 1992 malou privatizáciou prešiel do majetku obce areál autocampingu Kotva, ktorý sa od tohto okamihu prenajíma. V tom roku bola začatá aj vý­stavba domu smútku v obci, ktorý bol svojpomocne vybudovaný. V roku 1997 – 1998 bola realizovaná výstavba plynofikácie v obci ako aj splašková kanalizácia.