Tuhár – história

VZNIK NÁZVU OBCE:

Ojedinelé archeologické nálezy z okolia Tuhára pochádzajú z doby bronzovej. Svedčia o tom aj úlomky črepov pilínskej kultúry (1500 – 1250 pred n.l.) z jaskyne Mara medvedia uložené v Novohradskom múzeu v Lučenci. Neskôr tu prevládala keramika kyjatckej kultúry (1250 – 700 pred n.l.). Ľudia v okolí Tuhára žili už pred 3000 rokmi. Názov Tugar sa objavuje v listinách z roku 1299 ako iuxta Holochtugar (riečka Halič – Tuhár). Aj v kráľovskej listine z roku 1327 sa spomína riečka Tuhár, neskôr Tuhársky potok. Etymologický názov Tugar sa odvádza od slova Togari – remeselníci, ktorí ohýbali drevo pomocou povrazov a pripravovali tak napr. Sane a rozličné drevené oblúky. Podľa ľudovej etymológie názov Tuhár pochádza od kopca Tuhárce alebo potoka Tuhár.

 

VÝVOJ OBCE V 15. – 16. STOROČÍ:

V roku 1477 získal obec Tugar (=Tuhár) od kráľa Mateja, Blažej Szilassy. Historici sa domnievajú, že išlo o Tuhár v tesnej blízkosti Lučenca, oddelenej od mesta Tuhárskym potokom. Teda treba rozlišovať tzv. Veľký Tuhár (pri Lučenci) a Malý Tuhár (pri Divíne). O Malom Tuhári z 15. storočia sa nenašli archívne dokumenty. Slovenská historiografia uvádza, že prvá zmienka o obci Tuhár ako Thugar je z roku 1573. Obec však vznikla zo staršieho osídlenia, listinným prieskumom v maďarských archívoch a v Istanbule (Turecko) sa zistili až štyri staršie údaje!

Obec založili uhliari. V roku 1548 – 1549 obec Thugaar v rámci Haličského panstva bola vo vlastníctve rodu Lossonczy. V roku 1553 obec Kis Tugar (Malý Tuhár) v Novohradskej stolici patrila do okresu Juraja Madácha (slúžneho) a mala 5 port. Územnú celistvosť Novohradu narušili Turci, ktorým sa v druhej polovici 16. storočia podarilo podmaniť takmer celú stolicu. Podľa tureckého súpisu – deftera z roku 1554, vyplýva, že v obci bolo 6 port. Obyvatelia Malého Tuhára (Thugar) platili do sečianskeho sandžáku až do roku 1593. Rod Lossonczy v roku 1554 vymrel v mužskej línii. Urbár, ktorý sa zachoval z roku 1596, sa vzťahuje na majetky dcéry Anny. Tá v čase spísania urbáru vo februári 1596 zomrela. Obec Twgar patrila pod Haličské panstvo.

V súpise z roku 1598 sa nachádza Tuhár ako Divény – Tugar (Divínsky Tuhár) vo vlastníctve Žigmunda Balassu. Neskôr chotár obce Tuhár patril rodu Balassovcov z Divína a Forgáchovcov z Haliče. V roku 1686 dostal na časť Tuhára kráľovskú donáciu gróf Štefan Zichy, po ňom Adam Zichy.

 

BANSKÁ ČINNOSŤ V OBCI:

O banskej činnosti svedčia archívne dokumenty opustených banských diel v dôsledku osmanského nebezpečia v 16. storočí. Veľkú banskú činnosť vyvíjal Imrich Török z Podrečian, už v lete 1776 žiadal o dve prepôžičky v Tuhári v doline Strieborná, kde sa nachádzali štôlne so žilami striebra a medi. Vlastnil aj štôlňu u Matej obsahujúcu zlatostrieborné zarudnenie, ktorá sa nachádzala na pomedzí chotára Haliče a Tuhára v hone Pavlovo. Ale už koncom 18. storočia sa tu neťažilo. Kusy zlatonosnej rudy našiel v starých opustených baniach už v roku 1727 aj divínsky farár Ján Bolsitkovits (Belkovič), ktorý robil prieskumy aj v chotári Tuhára a analyzoval chemické zloženie rúd.

 

  1. STOROČIE:

V roku 1715 sa urobil súpis poplatníkov aj v obci Tuhár. Pri zložitosti výrobných vzťahov, bolo ťažko diferencovať jednotlivé sociálne skupiny. V Tuhári bol počet domácností poddaných 6, všetky slovenské. Vláda nariadila súpis opakovať v roku 1720. V Tuhári spísali 7 slovenských poddanských domácností. Tuhár mal výmeru do 5 bratislavských meríc ornej pôdy. Súpis zaregistroval mlyn na obilie v Tuhári. V roku 1720 sa z obce vy sťahovalo 5 rodín, boli to kolonisti z Novohradu, ktorí odchádzali do južnejších oblastí. Od konca 17. storočia bol Tuhár mestečkom s právom vydržiavania 4 jarmokov a pondelňajším týždenným trhom. V roku 1828 mal 118 domov a 801 obyvateľov. Živili sa prevažne remeslami. V 2. polovici 19. storočia splynul s Lučencom. V roku 1911 patril Tugár pod okres Halič, obvodný notársky úrad sa nachádzal v Divíne. V roku 1913 sa uvádza ako malá obec, ku ktorej patrí aj pustatina Forgách. Patril pod Novohradskú župu, okres Halič, s počtom domov 84 a s 549 obyvateľmi. Obyvatelia sú slovenskej národnosti.

 

ŽIVOT V OBCI V 20. STOROČÍ:

 

V I. svetovej vojne padlo 18 občanov obce. Po rozbití Rakúsko – Uhorska bol Tuhár začlenený v roku 1918 – 1938 do Československej republiky. V roku 1919 mal 548 obyvateľov žijúcich v 98 domoch. V roku 1923 obec Tuhár s potočnou radovou zástavbou patrila pod notársky úrad v Divíne. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, vápenníctvom, baníctvom. V roku 1924 bola započatá stavba štátnej cesty vedúcej z Tuhár od kríža na Polichno. Ukončená bola v roku 1927. V roku 1931 bola započatá výstavba cesty na Budinú, tá bola dokončená v roku 1933. V roku 1932 bolo v obci založené Potravné družstvo. Pri obecnom úrade bola v roku 1935 zriadená knižnica. 21. decembra 1935 založil vedúci notár Jozef Panovský Pamätnú knihu obce Tuhár. V marci roku 1936 sa rozvodnil Tuhársky potok a spôsobil škody na domoch. Vojenskou správou bola postavená telefónna linka Divín – Ábelová vedúca i cez obec Tuhár a Polichno.

  1. septembra 1938 bola všeobecná mobilizácia, z obce nastúpilo 50 mužov. 1. novembra 1938 Viedenská arbitráž prisúdila južné časti Slovenska horthyovskému Maďarsku. Tuhár ostal na území Slovenska.

Na slávnostnom otvorení prvého Slovenského snemu v Bratislave 18. januára 1939 sa zúčastnili traja občania z Tuhára. 14. marca 1939 vznikla Slovenská republika. V roku 1940 žilo v obci 642 obyvateľov. Stavali sa obytné domy. V obci pracovala Osvetová komisia. Začiatkom augusta 1942 bola zavedená pravidelná autobusová doprava z Divína cez Tuhár do Ábelovej. V roku 1943 sa začalo s výstavbou Galantérky. V roku 1944 bola v obci zriadená telefónna stanica v budove Potravného družstva. 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Dňa 14. januára 1945 sa do dediny prisťahoval nemecký generálny štáb. Pri bombardovaní obe Tuhár bolo poškodených viacero hospodárskych budov.
28. januára 1945 boli pri ústupe vyhodené všetky mosty do povetria a cesty boli zamínované.
29. januára 1945 bola obec oslobodená vojskami Sovietskej a Rumunskej armády. Ešte v roku 1945 vznikali strany, Zväz slovenskej mládeže, koncom roka Jednotný zväz slovenských roľníkov. 23. júna 1946 bola živelná pohroma, ktorá zničila skoro celú úrodu.

V roku 1948 firma Baťa postavila modernú vápenku. V roku 1951 bola obec elektrifikovaná a v ďalšom roku sa premietali v obci filmy. V roku 1956 bolo založené menšinové JRD a v roku 1958 celoobecné JRD. Vďaka tuhárskym mramorom sa obec Tuhár dostáva do povedomia nielen na Slovensku ale i v zahraničí. V roku 1959 bolo vybudované prvé športové ihrisko a odohrali sa početné futbalové zápasy v obci. Mramor Tuhár mal futbalový i volejbalový oddiel. Možnosti turistiky s pobytom v prírode, spojenie s kultúrno – poznávacou činnosťou. V roku 1968 bolo vybudované nové futbalové ihrisko pri obci. V roku 1975 bol vybudovaný nový kultúrny dom, sídlo v ňom má Obecný úrad, Pošta aj Miestna ľudová knižnica.

Od 1. januára 1993 patrí Tuhár do samostatného štátu Slovenská republika, kraj Banskobystrický, okres Lučenec.

V roku 1993 bola založená tradícia karolovských výstupov na „Bralo“. V Tuhárskej doline sú rekreačné zariadenia, ktoré sa využívali aj pre medzinárodné tábory. V roku 1996 bol dostavaný a odovzdaný do užívania Dom smútku v priestore miestneho cintorína. V roku 1998 bola započatá realizácia miestneho vodovou a plynofikácia obce. V roku 1998 bol založený Klub slovenských turistov Bralo Tuhár, vydané boli aj prvé pohľadnice.